Podvody personálnych agentúr - časť 1.

Autor: Natascha Schlosserovich | 10.2.2014 o 13:11 | (upravené 10.2.2014 o 22:27) Karma článku: 4,42 | Prečítané:  279x

Niekoho prinúti situácia, iný sa dá oblbnúť vo svojej nevedomosti celkom nedobrovoľne. Mnoho ľudí v snahe nájsť si aspoň nejaký stály príjem nakoniec využije ponuky personálnych agentúr, ktorých máme na Slovensku požehnane a ktoré sľubujú to hlavné - plat. Tam začína aj môj príbeh.

Dva mesiace bez práce, bez stáleho príjmu, s výčitkami od rodiny. Hľadala som akúkoľvek prácu, brigádu, možnosť privyrobenia. Pochádzam ale z hladovej doliny, som bez dlhodobejšej praxe, s nedokončeným vysokoškolským vzdelaním.

Odmietala som prijať úžasné pracovné ponuky typu - klikačky, pridávanie reklám a podobne, odmietala som možnosť "marketingu" propagovaním výnimočných wellnes produktov na báze pyramídy, prípadne vynikajúcej kariéry v predaji, pri ktorej stačí "iba" vyhľadávať kontakty a predávať pochybné výrobky mojim blízkym, priateľom a "ak máte veľkú rodinu, môžete ponúknuť aj im tento kvalitný...xy. Keď ho vyskúšajú, poďakujú vám". Tak som radšej poďakovala ja a s úsmevom na tvári a nadávkami v mysli sa vypoklonkovala. Ešte vždy tu bola možnosť prijať platovo výhodnú ponuku práce v kancelárii od spoločnosti, o ktorej sa všeobecne vie, že spolupracuje so šmejadami.

Ako som tak zvažovala všetky moje doterajšie možnosti, nakoniec som sa uchýlila k najmenšiemu zlu - novodobému otrokárstvu. Po skoro troch mesiacoch práce, ktorú mi dohodila personálna agentúra, začínam seriózne uvažovať o tom, že si za posledný plat kúpim stan a spacák (na viac mi aj tak nevýjde) a pôjdem radšej bez peňazí, bez istoty, bez všetkého bývať pod holé nebo.

Prácu som si začala zháňať v novembri/2013. Reagovala som na pracovnú ponuku istej nemenovanej personálnej agentúry, ktorá ponúkala ľahkú prácu blízko Prahy, vhodnú pre ženy, v sede za plat 64kč/hod netto. Poslala som svoj životopis, pričom na druhý deň sa mi ozvala personalistka z agentúry, aby som sa zastavila na osobný pohovor. V dohodnutý čas som už sedela za kancelárskym stolom, oproti mne sedela žena, usmievala sa, rozprávala sa so mnou seriózne. Ako som neskôr pochopila, bola to asi jediná osoba z agentúry, ktorá vedela, čo robí. Usmievala sa, kedže sedela v teplej kancelárii, na pohodlnej stoličke s prácou organizačno-administratívneho charakteru. Byť na jej mieste, tiež sa usmievam.

Personalistka so mnou prebrala všetky aspekty práce. Prebrala so mnou plat (64kč/hod netto), cestu do práce autobusom spoločnosti, ubezpečovala ma, že ide o ľahku prácu v sede, nie o nejaké státie pri páse. Čo sa týka oblečenia vraj "stačia nejaké legíny, krátke tričko, botasky, je to práca, pri ktorej sa neušpiníte". Mali sme pracovať vo vykurovanej hale. Čo sa ubytovania týka, v tom ešte nemala jasno, keďže agentúra mala viacero ubytovní a ona ešte nevie, do ktorej nás dajú. Ale na izbe vraj bývajú traja - štyria ľudia, na ubytovni je kuchynka, akurát si treba priniesť svoj riad. Odchod do práce by bol o dva dni s tým, že na Vianoce bude zaistený odvoz domov a späť. Súhlasila som, keďže som veľmi na výber nemala.

Zarazil ma ešte jeden malý detail. Keď som odchádzala, personalistka sa ma opýtala, či nemám náhodou nejakú kamarátku, ktorá by šla tiež. To, že kamarátka by nestihla poslať ani životopis, ani by nestihla prísť na pracovný pohovor asi nebolo podstatné, hlavné bolo, aby mohla o dva dni odísť do práce. Je zvláštne, že agentúra o nej nepotrebovala vedieť vôbec nič, hlavne, že by mali človeka do počtu.

V deň odchodu som čakala na autobus. Sama, bez kamarátky, ktorú by som zlanárila na rýchly odchod. Čakala som a čakala. A čakala. A autobus nikde. Personalistka mi potvrdila odchod o ôsmej ráno z miesta, kde som mala nastúpiť. "O ôsmej po vás príde autobus a v Prahe by ste mali byť okolo ôsmej, pol deviatej večer." O pol deviatej ráno som trikrát volala personalistke s tým, že autobus tu ešte stále nie je. V telefóne znela prekvapene: "Nie je? Počkajte momentík, ozvem sa vám naspäť. Už je veľa hodín." Zložila. O pár minút mi volala, že autobus je na ceste. Konečne, pomyslela som si. Stála som už dobrú hodinu vonku na mraze a fúkalo (bola polovica novembra). Vošla som do autobusu.

V autobuse bol vodič a ešte jeden pán buď z agentúry, alebo druhý vodič, neviem to isto. Nikto mi nepovedal ani mú, ani bú, nepýtali sa ma na meno, nemali žiaden zoznam cestujúcich, nijako si neoverovali moju totožnosť. Nastúpila som do autobusu, sadla som si. V autobuse mrzlo skoro tak ako vonku. A mrzlo tak ešte dobre 3-4 hodiny. Vodiči mali vpredu teplo, boli povyzliekaní do svetrov a my ostatní vzadu sme viac ako tri hodiny sedeli všetci v kabátoch a vetrovkách. Naše pripomienky boli veselo odignorované.

Po pár hodinách ku mne pristúpil ten druhý pán z agentúry. Začal mi len tak z ničoho nič tykať a nárečím na mňa vyštekol v preklade: "A ty máš ten papier? Dostala si ten papier?" Zamával predo mnou papierom, v ktorom boli popísané podmienky a základné info o praci. Zamračila som sa na neho a rozmýšľala som, že na oplátku mu poviem : "Nemám, ale možeš mi ho dať." Mal niečo cez 50 rokov, hulvátsky prejav a cholerickú povahu. Ovládla som sa, vzala si papier a pokračovali sme v ceste.

Naberali sme ďalších a ďalších ľudí v rôznych mestách po Slovensku. Nikdy sme nevedeli kedy bude ďalšia prestávka, ako dlho tá prestávka bude trvať, nič. Z celej cesty som mala dojem, ze za volant posadili dvoch ťuťmákov, ktorí ledva prešli autoškolou (keďže sme 2x len len že neskončili v zrážke s iným autom) a ktorí prvykrát v živote komunikovali aj s inými ľuďmi ako s chlapmi v krčme. Nejdem rozprávať o ďalších podrobnostiach cesty, bolo by to na dlho a siahodlhé sťažovanie by vás unudilo. Za všetko stačí jeden fakt. Do Prahy sme dorazili o pol dvanástej v noci.

O mojom prvom dni v práci, zoznámení sa so skútočne unikátnym neskoordinovaným koordinátorom a ultraluxusným ubytovaním o ktoré sme sa delili s myšami napíšem nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?